Tragédia Štefana Margity vo veku 69 rokov je skutočne srdcervúca.
Keď sa dnes spomenie meno Štefan Margita, väčšina ľudí si okamžite vybaví výnimočný hlas, veľké operné javiská a desaťročia umeleckej disciplíny. Za týmto menom sa však v posledných rokoch skrýva aj ticho, ktoré pôsobí silnejšie než akýkoľvek potlesk publika. Nie je to ticho škandálu ani senzácie, ale ticho človeka, ktorý sa musel naučiť žiť po strate niečoho nenahraditeľného.
Rodák z Košíc, narodený 3. augusta 1956, patril celé desaťročia medzi najvýraznejšie slovenské operné mená. Spieval na prestížnych scénach v Prahe, Londýne, Miláne, Paríži aj New Yorku. Na javisku pôsobil vždy presne, pokojne a suverénne, ako muž, ktorý má svoj svet pevne pod kontrolou. Jeho kariéra bola výsledkom rokov práce, sústredenia a talentu, ktorý nepotreboval veľké gestá, aby si ho ľudia zapamätali.
V súkromí však jeho život nadobudol celkom inú podobu. Dlhé roky tvoril spolu s Hana Zagorová pár, ktorý verejnosť vnímala ako symbol blízkosti, lojality a vzájomnej opory. Ich manželstvo, uzavreté v roku 1992, nepôsobilo ako mediálny obraz, ale ako skutočné partnerstvo dvoch ľudí, ktorí si aj po rokoch mali čo povedať. Ich vzťah nebol postavený na okázalosti, ale na tichej istote.
Práve preto bol august 2022 takým tvrdým úderom. Keď Hana Zagorová zomrela, nezostala po nej len verejná vlna smútku. Zostalo prázdne miesto v živote človeka, ktorý bol zvyknutý po každom predstavení niekomu zavolať, niekomu porozprávať, ako dopadol večer, s niekým zdieľať úplne obyčajné momenty dňa. A práve tie sa stali najťažšími.
Margita neskôr priznal, že nešlo o veľké spomienky ani oficiálne rozlúčky, ale o tie najbežnejšie situácie. Ráno bez známeho hlasu. Večer bez človeka, ktorý čakal doma. Náhle zistenie, že nie je komu automaticky povedať tú najobyčajnejšiu vetu. Domov sa zmenil na priestor, kde spomienky zneli hlasnejšie než televízia či ruch ulice za oknom.
Navonok sa však život nezastavil. Kalendár zostal plný, vystúpenia pokračovali, ľudia sa pýtali na prácu a nové plány. Človek, ktorý bol celý život zvyknutý stáť pevne, robil to, čo vedel najlepšie – vydržal. Lenže vydržať neznamená nebyť zlomený.
Možno práve preto jeho neskoršie verejné vystúpenia pôsobili inak. Nie slabšie, nie menej profesionálne, ale akosi krehkejšie pod povrchom. Na javisku zostával rešpektovaným umelcom, presným a skúseným spevákom. V súkromí však musel znovu hľadať spôsob, ako žiť v priestore, kde zostalo priveľa stôp človeka, ktorý už neodpovie.
Ľudia často hovoria, že čas lieči. Pri niektorých stratách však čas nelieči, iba učí človeka niesť bolesť tak, aby ju ostatní nevideli. Margita nikdy nepôsobil ako človek, ktorý by zo svojho smútku robil divadlo. Naopak, niesol ho s dôstojnosťou, bez veľkých viet a bez potreby vysvetľovať každé ticho.
Práve v tom je jeho príbeh taký silný. Nie je to len príbeh známeho mena, ale príbeh človeka, ktorý prišiel o partnerku aj o časť vlastného vnútorného sveta. Umelec, ktorého život bol celý spojený s hlasom, musel zrazu čeliť tichu, ktoré sa nedalo prekričať ani najväčším potleskom.
Najťažšie totiž nie je prežiť prvé dni po odchode blízkeho človeka. Najťažšie je prijať, že niektoré formy šťastia sa už nikdy nevrátia v podobe, v akej ich človek poznal. A práve v tejto tichej pravde sa skrýva skutočná tragédia Štefana Margitu – nie v jednom okamihu straty, ale v každodennom učení sa žiť s jej prítomnosťou.
