Ženatý v 76 letech: Bolek Polívka prolomil mlčení a přiznal se k nové lásce svého života.

Keď dnes ľudia hovoria o Bolek Polívka, väčšina si predstaví smiech, improvizáciu, nezabudnuteľné filmové hlášky a muža, ktorý dokáže jediným pohľadom rozosmiať celé publikum. Preto mnohých prekvapilo, keď vo veku 76 rokov otvorene prehovoril o tom, čo dnes považuje za svoju najväčšiu životnú lásku.

A nešlo o škandál.

Nešlo o tajný románik ani dramatický rozchod.

Práve naopak.

Celý príbeh je oveľa tichší, ľudskejší a možno práve preto silnejší.

Bolek Polívka sa narodil vo Vizoviciach a k divadlu sa dostal už ako malé dieťa. Jeho otec mu vraj ako štvorročnému nalepil červený klaunský nos a tým sa symbolicky začal osud, ktorý neskôr poznalo celé Československo. Z nenápadného chlapca vyrástol herec, komik, mim a rozprávač, ktorého humor nikdy nebol iba obyčajnou zábavou. Vždy v ňom bolo aj trochu smútku, irónie a ľudskej pravdy.

Jeho súkromný život bol pestrý. Tri veľké vzťahy, viacero lások, šesť detí a množstvo životných zlomov. Niektoré manželstvá sa skončili, no zaujímavé je, že s bývalými partnerkami si dokázal zachovať úctu aj priateľstvo. To dnes pôsobí takmer neuveriteľne.

Najväčšou ranou však pre neho nebol rozchod.

Bol to pád jeho milovaného statku v Olšanoch.

Miesto, ktoré budoval ako svoj sen, svoju malú Moravu plnú hudby, koní, humoru a života, sa po finančných problémoch dostalo do dražby. Pre mnohých to bola len novinová správa o dlhoch. Pre neho to bol koniec časti identity.

A možno práve tam sa niečo zmenilo.

Človek, ktorý celý život rozdával smiech, si zrazu začal viac uvedomovať, čo je v živote naozaj dôležité.

Keď dnes Bolek Polívka hovorí o „novej láske svojho života“, nehovorí o senzácii. Hovorí o divadle, o tvorbe, o publiku, o vášni, ktorá ho drží pri živote aj vo veku, keď by už mnohí dávno odišli do úzadia.

A to je na tom najkrajšie.

V čase, keď veľa ľudí po sedemdesiatke rezignuje, on stále stojí na javisku. Stále hrá, tvorí, rozpráva príbehy a nachádza dôvod pokračovať ďalej. Nie preto, že musí. Ale preto, že bez toho nedokáže žiť.

Možno práve to je jeho skutočné priznanie.

Nie: „Pozrite sa na mňa.“

Ale: „Stále milujem život.“

A možno je v tom väčšia sila než v akomkoľvek škandále.

Príbeh Bolka Polívku totiž nepripomína rozprávku o dokonalej hviezde. Je to príbeh človeka, ktorý zažil úspech aj pád, veľké lásky aj straty, slávu aj samotu. A napriek tomu si zachoval humor, nežnosť a schopnosť milovať bez zatrpknutosti.

Možno práve preto ho ľudia milujú dodnes.

Nie preto, že bol dokonalý.

Ale preto, že zostal ľudský.